Banky vytvárajú peniaze poskytovaním nových úverov. A keď úver klient splatí, tieto „virtuálne“ peniaze zmiznú ☺. Majú banky nejaké limity alebo môžu nafukovať nové peniaze donekonečna?

Malé pripomenutie z minula.
Banky vytvárajú peniaze poskytovaním úverov. Ak poskytnú klientovi úver, vytvoria tým u neho vklad na účte, pričom vytvoria nové peniaze, ktoré môže klient používať.

Banky vytvárajú nové peniaze poskytovaním úverov nasledovným spôsobom:

• klient podpíše úverovú zmluvu,
• banka naťuká požičané peniaze na účet klienta ako vklad.

Podrobnejšie som sa tomu venoval v článkoch – Ekonómia v 5 minútach #1 a #2: Ako vznikajú peniaze.

V tomto článku sa chcem venovať dvom otázkam, ktoré logicky vyplynuli z témy a aj vy sa ich pýtate:

• Banky môžu vytvoriť toľko peňazí, koľko chcú. Do kelu, to je úplne bez limitu?
• Ok, banka vytvorí „virtuálne“ peniaze tak, že poskytne nový úver. Ale ak ten úver splatím, tak tie „virtuálne“ peniaze zmiznú?

Pre tých, ktorí majú radi zhutnené info :

• Odpoveď na otázku č. 1 – Teoreticky limit existuje, prakticky nie. Hlavná je dôvera medzi bankami navzájom.
• Odpoveď na otázku č. 2 – Áno. Ak by sme začali splácať dlhy, peniaze by postupne mizli a ekonomika by skrachovala. Teda dlhy musia byť :-).

Ak dovolíte, pre podrobnejšie vysvetlenie prehodím poradie otázok a skúsim odpovedať najskôr na tú druhú.

Otázka č. 2 – Splatením úveru „virtuálne“ peniaze zmiznú.

Ak sa náš Jano z príkladu, ktorý si požičal z banky 990 EUR, rozhodne splatiť časť (alebo celú) pôžičku, banka „zničí“ virtuálne peniaze, ktoré touto pôžičkou predtým vytvorila.

Jano posiela banke peniaze na jej interný účet (teda postupne miznú z jeho účtu) a zároveň klesá výška jeho pôžička. Ale ak ju zaplatí celú, pôžička zmizne. To znamená, že nových vytvorených 990 EUR banka nechá zmiznúť.

Z účtovného hľadiska (z pohľadu banky) klesnú aktíva banky – pohľadávky (pôžička pre Jana) o rovnakú sumu, o akú klesnú pasíva – záväzky banky (nové „virtuálne” peniaze vo forme vkladu, ktoré v minulosti banka vytvorila).

Poznámka. V tomto príklade neuvádzam povinné minimálne rezervy, ktoré má banka v centrálnej banke a ktorých výška sa mení podľa povinnosti mať minimálne rezervy vzhľadom na vklady klientov. Rovnako nepočítam s úrokmi z pôžičky, ktoré znamenajú pre banku výnos (v konečnom dôsledku potenciálny zisk), teda aktíva a pasíva banky po tejto pôžičke nebudú v rovnakej výške ako pred pôžičkou, ale budú sa samozrejme rovnať.

Poďme teda všetci splácať svoje dlhy. Alebo nie?
Nepochybne je to dobré pre každého jedného z nás. Ale je to dobré aj pre ekonomiku?

Ak splatíme v bankách dlhy vo výške napríklad miliardy EUR, banky zničia miliardu EUR, ktorú vytvorili a klesne tak objem peňazí v ekonomike.

Peniaze sú krvou ekonomiky. Keďže zo strany politických a ekonomických kruhov existuje tlak na neustály rast ekonomiky, je nutné mať k tomu stále viac a viac peňazí. Ak sa výrazne zníži objem peňazí (peňažnej zásoby) v ekonomike, ekonomika spomalí. Spomalenie ekonomiky môže viesť k veľkým ekonomickým škodám.

Ak to zjednoduším, platí toto pravidlo (nech to znie akokoľvek):

Viac peňazí do ekonomiky = viac dlhu. A opačne. Menej dlhu = menej peňazí.

Téme dlhu (načo nám je, koľko je zdravé, či to vieme robiť inak a pod.) sa budem venovať v ďalších pokračovaniach tohto blogu.

Otázka č. 1 – Majú banky limit na vytváranie peňazí?

Ako ktoré a ako kde :-), ale v podstate žiadny limit neexistuje. Teória hovorí, že existujú limity (pravidlá) na to, aby banky nemohli vytvárať peniaze neobmedzene. Sú to tieto dve hlavné pravidlá:

• povinné minimálne rezervy (v niektorých krajinách likvidné rezervy),
• a kapitálová primeranosť bánk – Bazilejské pravidlá.

1. Povinné minimálne rezervy – PMR.

Jedným z limitov, ktoré majú banky, sú povinné minimálne rezervy (PMR). Banka musí mať z každého vkladu povinné rezervy:

• v centrálnej banke ako rezervy centrálnej banky – elektronická hotovosť,
• alebo v hotovosti v trezore – v bankovkách a minciach.

Banka môže požičať (vytvárať nové peniaze) iba do výšky, ktorú povoľuje výška hotovosti alebo výška jej rezerv v centrálnej banke. Teda, ak jej pribudne hotovosť alebo jej pribudnú rezervy v centrálnej banke, môže poskytovať viac úverov.

To znamená, že ak sú PMR vo výške 1 % a banka získa 1 000 EUR v hotovosti alebo sa jej zvýšia rezervy v centrálnej banky, môže banka vytvoriť nové „virtuálne“ peniaze vo výške 99 000 EUR.

Aká je výška povinných minimálnych rezerv vo svete?

V každej krajine je to inak. Eurozóna má iba 1 %, Veľká Británia, Kanada alebo napríklad Švédsko nemajú vôbec žiadnu povinnosť mať povinné rezervy, takže môžu vytvárať nekonečne veľa peňazí (podľa tohto pravidla). V USA je povinnosť držať rezervy iba z vkladov, ktoré nie sú viazané na dlhšie obdobie – teda z peňazí na bežných účtoch.

Čo ak chce banka požičať viac, ako jej dovoľujú PMR?

Teoreticky by si banka mala pred každým poskytnutím úveru skontrolovať, či môže nové peniaze vytvoriť, teda či má na to dostatočne vysokú hotovosť alebo rezervy v centrálnej banke. To je teoretický model.

V praxi to funguje tak, že banky poskytujú pôžičky bez okamžitej kontroly v minúte poskytnutia pôžičky, či spĺňajú povinné minimálne rezervy alebo nie, a až následne sa tieto limity kontrolujú. Národná banka Slovenska na svojej stránke uvádza (zdroj) že: „ […] plnenie povinných minimálnych rezerv je dané priemernou hodnotou denných zostatkov na účte povinných minimálnych rezerv počas periódy pre dodržanie.“ Perióda je cca 50 dní. Banky však podľa môjho názoru môžu mať interné mechanizmy na okamžitú kontrolu limitov PMR.

Pôžičky na medzibankovom trhu.

Minule sme si hovorili, že rezervy v centrálnej banke sú elektronická verzia hotovosti, ktorú využívajú banky na to, aby si medzi sebou platili. Každá banka má v centrálnej banke svoj účet, kde sú vedené rezervy z každého vkladu. Ak urobíte prevod z Banky A do Banky B, banky medzi sebou reálne nepresúvajú hotovosť v obrnených autách. Využívajú na to rezervy v centrálnej banke. Banka A teda pošle do Banky B časť svojich rezerv.

Tieto rezervy si môžu banky medzi sebou aj požičiavať. Hovorí sa tomu pôžičky na medzibankovom trhu.

Príklad. Banka A na konci dňa zistí, že požičala a zároveň vytvorila nové peniaze vo výške 990 EUR (pre Jana). Ale:

• nezvýšili sa jej rezervy v centrálnej banke,
• ani nikto iný do banky v ten deň neprišiel s hotovosťou.

Musí zrušiť pôžičku alebo má utekať do centrálnej banky, aby jej vyrobila PMR – 9,9 EUR v hotovosti alebo dodatočné rezervy? Nie. Jednoducho si požičia na medzibankovom trhu 9,9 EUR do svojich rezerv od inej banky, ktorá má takýto voľný limit, aby splnila podmienky. V podstate to znamená, že takmer nikdy sa banke nemôže stať, že nebude môcť poskytovať úvery a vytvárať nové peniaze.

Banka si môže v prípade potreby zvyčajne krátkodobo požičať „prebytočné“ rezervy aj z centrálnej banky. To však banky nechcú veľmi robiť. Tieto pôžičky sú však drahšie ako pôžičky medzi jednotlivými bankami a zároveň signalizujú, že banka môže mať problémy, ak jej nikto nechce požičať (okrem centrálnej banky). (Týka sa to iba vynútených pôžičiek.)

2. Kapitálová primeranosť bánk – Bazilejské pravidlá.

Druhým limitom pre vytváranie nových úverov (a peňazí) sú pre banky tzv. Bazilejské pravidlá. Tie sa menili od roku 1988 už 3-krát (naposledy po kríze v roku 2009) a ich hlavnou myšlienkou je kapitálová primeranosť bánk a ochrana finančného trhu. Každá banka musí mať dostatočný vlastný kapitál na to, aby kryla prípadne straty zo svojich poskytovaných úverov. Bazilejské pravidlá upravujú aj celý rad ďalších opatrení (požiadavky na likviditu bánk a pod.)

Príklad:

Ak banka požičia klientovi peniaze na byt v hodnote 100 000 EUR, môže sa stať, že klient nebude platiť a banka bude musieť predať byt v aukcii oveľa lacnejšie – napríklad za 80 000 EUR. Ak by takýchto strát bolo veľa a v časoch krízy to býva pravidlom, mohlo by sa stať, že sa banka stane insolventnou, teda skrachuje. Preto je potrebné, aby takéto straty kryla z vlastného kapitálu a ziskov.

Kapitálová primeranosť (KP) je schopnosť banky z vlastného kapitálu vyrovnať prípadne straty, ktoré vzniknú zo zlých úverov. V roku 2019 by KP mala dosiahnuť minimálne 10,5 % (teraz je to trošku menej), teda banky musia mať vlastný kapitál, a to minimálne vo výške 10,5 % oproti rizikovým úverom, aby boli schopné vykryť straty v prípade nesplácania veľkej časti poskytovaných úverov. Spolu s ďalšími dodatočnými rezervami (proticyklický vankúš a pod.) môže byť požiadavka vyššia – až do 13,5%. Banky na Slovensku spĺňajú tieto podmienky už teraz.

Aký je reálny dopad?

Bazilejské pravidlá správne limitujú a vytvárajú tlak na kontrolu bánk, aby jednoducho „neuleteli“ pri poskytovaní úverov a vytváraní „virtuálnych“ peňazí.

Majú však viac obmedzení a hlavne dva sú zdrojom kritiky:

1. Dobré časy rozmaznávajú. Kapitálová primeranosť (v percentách vyššie) sa zlepšuje aj tým, že rastie vlastný kapitál banky. Vlastný kapitál banky sa zvyšuje ziskom banky (okrem priameho navýšenia kapitálu banky akcionármi). V dobrých časoch sú takmer vždy banky ziskové a vlastný kapitál sa zvyšuje (ziskom, ktorý ostane po vyplatených dividendách). V dobrých časoch je to „tutovka“. A tým pádom sa zvyšuje aj ich kapitálová primeranosť a môžu požičiavať ďalej a vytvárať stále nové a nové peniaze. V podstate dobrých časoch tento pomyselný „džbán“ nemá dno.

2. Rôzna rizikovosť úverov. Rizikovosť úverov sa počíta váženým priemerom medzi rôznymi typmi úverov. Napríklad štátny dlhopis s ratingom AAA má nulovú rizikovosť, hypotekárny úver na viac ako 90% hodnoty nehnuteľnosti má 50% riziko. Úvery s vysokou rizikovosťou musia byť vyvážené úvermi z nízkou (prípadne nulovou) rizikovosťou.

Ak by som chcel byť zlý, poviem, že ak by som ja ako banka mal vysoký podiel rizikovejších úverov (napr. 90% hypoték, alebo nakúpené horšie štátne dlhy s ratingom BBB – napr. Grécko) a mám problém so splnením kapitálovej primeranosti, nie je jediným nutným riešením znížiť poskytovanie 90% hypoték alebo odpredaj “béčkových” dlhopisov. Stačí, ak budem vlastniť viac dlhu, ktorý má nulové riziko, napríklad štátny “trojáčkový”. Váženým priemerom dosiahnem zvýšenie kapitálovej primeranosti bez nutnosti znížiť zlý dlh. Alebo môžem dúfať, že sa rating napr. Grécka zvýši a hneď mám lepší priemer :-).

Pozn. Téma výpočtu kapitálovej primeranosti je značne komplikovaná a uvádzam tu veľmi zjednodušené vysvetlenie. Vzorec na výpočet a detaily sú tu.

Existuje teda pre banky nejaký limit?
Áno, aj keď nie vo forme pravidla. Limitom vytvárania nových peňazí je vzájomná dôvera bánk. Na medzibankovom trhu si banky medzi sebou požičiavajú rezervy z centrálnej banky, aby vykryli svoje úvery (nové peniaze), ktoré požičali. Ak však medzi nimi nie je dôvera a jedna banka druhej neverí, že neskrachuje a požičané rezervy jej vráti, prestanú si banky požičiavať. To sa stalo v roku 2008, keď začala kríza a banky si prestali požičiavať. Tento fakt spôsobil prehĺbenie krízy do veľkých rozmerov.

Záver:

• Banky môžu požičať a zároveň vytvárať toľko peňazí, koľko im dovolí výška ich hotovosti alebo ich rezervy v centrálnej banke (elektronická hotovosť).
• Ak chcú vytvoriť okamžite viac, stačí, ak si požičajú od inej banky rezervy v centrálnej banke (alebo priamo od centrálnej banky) a môžu ďalej vytvárať peniaze.
• Nie je teda žiadny formálny limit pri vytváraní peňazí, lebo banka si môže stále zvyšovať svoje PMR (napr. pôžičkami na medzibankovom trhu) a tým neustále zvyšovať množstvo úverov pre klientov (tvorba nových peňazí).
• Banky musia dodržiavať kapitálovú primeranosť, ale v dobrých časoch ich zisk každý rok rastie, a preto ich táto podmienka výrazne nemusí limitovať.
• Bazilejské pravidlá (Basel III) správne limitujú hlavne vytváranie zlých úverov (a ďalšie oblasti) a pomáhajú stabilizovať finančný trh. Rada renomovaných ekonómov (napr. emeritná profesorka ekonómie Victoria Chick z Londýnskej univerzity) však hovoria, že táto regulácia sa dala urobiť oveľa lepšie :-).

Jediným reálnym limitom je teda vzájomná dôvera bánk – ak funguje, peniaze môžu banky vytvárať donekonečna. Ak je dôvera slabá alebo žiadna, systém bude krachovať. Ako v roku 2008.

A vtedy musí prísť štát (ako prišiel v roku 2008) a jeho kvantitatívne uvoľňovanie alebo tzv. pumpovanie nových peňazí. To si povieme niekedy nabudúce.

Diskusia