Ekonomika rastie najrýchlejším tempom od roku 2015, nezamestnanosť neustále klesá, trh práce nebol v takej dobrej kondícii päťdesiat rokov, akciový trh nikdy nebol tak vysoko, hypotéky sú najlacnejšie v histórii. Správy z najväčšej ekonomiky sveta, Spojených štátov, sú krásne.
A že Američania žijú na dlh, to tiež nikoho neprekvapí, vedia to všetci. Veď ani nie sú jediní a ani poslední. Ale… 23% Američanov sa zadlžuje len preto, aby si za požičané peniaze kúpili potraviny a zaplatili účty za domácnosť. Ako je to pri superlatívoch, ktoré počúvame o stave ekonomiky možné?
Priemerný dlh na osobu predstavuje niečo cez 6 500 dolárov. Nejde o hypotéky, ale klasické spotrebné úvery. V Spojených štátoch sa spotrebný úver rovná vlastneniu kreditnej karty. Chcete nový televízor, oblečenie, dovolenku? Siahnete po kreditke. Tento systém funguje dlho, kto nemá kreditku, ako keby neexistoval. Nie je tajomstvom, že priemerný Američan vlastní nie jednu, ale hneď niekoľko kreditiek a tiež nie je tajomstvom, že sú prípady, v ktorých keď sa blíži splatnosť úveru čerpaného z jednej kreditky zaplatí sa úverom z druhej, tretej… V poriadku, veď aj tak sa dá.
Je tu jedno ale. Kým sa úverom platia povedzme „luxusnejšie“ tovary je to ešte ako tak v poriadku. Veď spotreba takýchto tovarov sa obmedziť dá. Ale jedlo, elektrinu, vodu obmedzíte ako? Každý štvrtý Američan uviazol v začarovanom kruhu.
Ekonomika je taká silná, aká veľká je dôvera obyvateľstva v jej silu. Jedným z veľmi dôležitých ekonomických ukazovateľov, na ktorý ekonómovia nedajú dopustiť, je práve táto sila dôvery domácnosti v ekonomiku, tzv. sentiment domácností. A paradoxne dôvera v ekonomiku je najväčšia od roku 2004. Ako je to možné? No zatiaľ to možné je. Aj keď sa ľudia zadlžujú, aby sa vôbec najedli, zároveň majú aj prácu a úver aj keď nedokážu splatiť, dokážu aspoň splácať. Otázkou je dokedy to takto vydržia. A čo sa stane, ak pri najbližšej recesii alebo kríze stratia aj keď slabo platenú, ale stále prácu? Čo bude potom? To v super číslach o stave ekonomiky nie je. Nemalo by to tak byť, že keď sa darí ekonomike sa darí aj ľuďom, ktorí ju tvoria?
Nikdy sa nebude dariť všetkým, takto to nefunguje. Sociálny nepomer tu bol vždy, ale štvrtina žijúca na hrane je už príliš veľké číslo. Hlavne vtedy ak sa nerobí nič, aby sa to číslo znižovalo. A tak stále väčšia časť Američanov platí za krízu z roku 2008 a spôsob akým sa pristúpilo k jej riešeniu. Politika tlačenia peňazí prerozdelila bohatstvo krajiny. Na americké domácnosti prešla historicky najväčšia úroveň dlhu, ktorý ich v najbližšom hospodárskom poklese odrovná. Za posledných 20 rokov sa zvýšili náklady americkej strednej triedy o 30%. Napríklad školné na štátnych školách sa zdvojnásobilo, bývanie a zdravotné výdavky tiež. Rastie počet Američanov, ktorí si Ameriku nemôžu dovoliť. Výsledkom sú rastúce dlhy. A neplatí to len pre Američanov. Dlhy rastú všade. Týka sa to aj nás. Tempo zadlžovania slovenských domácností je historicky najväčšie a najrýchlejšie v regióne.
Ako z kola von?
Viniť len politiku tlačenia peňazí a systém je jednoduché a aj populárne. Všeobecne sa v spoločnosti ale stalo bežným spoliehať sa na dlh, žiť nad pomery a minúť viac, než sa zarobí. Sú to spojené nádoby.
Osobná zodpovednosť jednotlivcov je mizivá a v konečnom dôsledku za ňu zaplatia aj tí zodpovední. Nie všetky dlhy sa dajú znížiť. Znížiť dlhy obmedzením spotreby tovarov a služieb, na ktoré sa pekne zvyká (autá, dovolenky, zábava), ale už horšie o nich prichádza, je nutnosť. Lebo zníženie osobných dlhov je kľúčom k príprave na ďalšiu recesiu. Čím menej dlhov, tým to bude menej bolestivé.
