Cena verzus hodnota.
V roku 2009 som nakúpil svoju prvú uncu zlata za 700 EUR, ale kúpil som rovnakú aj v roku 2012 za 1350 EUR. Moja priemerná cena je teda niekde na úrovni ceny, akú má zlato teraz. Ale akú reálnu hodnotu má pre mňa a moju rodinu?
Priznám sa, že to neviem presne pomenovať. Dôvod je jednoduchý. Aktuálne žijeme v dobrých časoch. Osobne som nezažil reálny krach, krízu (vojnu) alebo menovú reformu, ktorá by dramaticky zničila „staré“ peniaze. Nemusel som použiť zlato ako ochranu. A dúfam, že ani nebudem musieť.
Životom skúsenejší však osobne zažili situácie, v ktorých bola hodnota zlata úplne iná ako cena. Jeden múdry človek raz povedal, že „kto sa nepoučí z minulosti, budúcnosť si nezaslúži“.
Uvediem 3 reálne situácie.
Prvá: Rok 1953 – každý prišiel o peniaze.
“Naša mena je pevná a menová reforma je iba fáma triednych nepriateľov!!!”
Toto sú slová prezidenta Antonína Zápotockého, ktorými chcel upokojiť verejnosť 29. mája 1953. Klamal. Už o dva dni si ľudia menili „staré peniaze“ za „nové peniaze“, navyše za „výhodný kurz“.
Peniaze v banke sa menili kurzom 5:1 až 50:1 (priemerne 35:1). Za „starých“ 1 000 korún dostal človek priemerne 28 „nových“ korún.
Ak mal človek niečo ušetrené na vkladnej knižke v banke, napríklad 5 000 korún, dostal po novom najviac 1 000 korún. Ešte horšie dopadla hotovosť. Všetka hotovosť nad 300 korún sa menila kurzom až 50:1! A ak mal človek úspory v banke za viac ako 50 000 korún, po novom mal iba 1 000 korún. Úspory stratili až 97 % svojej hodnoty. Ceny síce klesli tiež 5:1, takže tí, ktorí mali hotovosť do 300 korún alebo peniaze v banke do 5 000 korún o nič neprišli, lebo ich kurz bol tiež 5:1. Ostatných štát doslova okradol.
Predohra v roku 1945.
Ešte pred menovou reformou bola podobná zmena starých a nových korún uskutočnená v roku 1945. Tam bol pomer výmeny naoko super – 1:1. Ale iba do výšky 500 korún. Všetka zvyšná hotovosť a ostatné peniaze v bankách na rôznych produktoch boli zmrazené na tzv. viazaných vkladoch, spolu v hodnote 300 miliárd korún. Síce z nich bolo možné čerpať peniaze za určitých podmienok, ale do roku 1953 sa ich vyčerpalo iba 20 % v Česku a u nás 8 %. A teraz čerešnička na torte: pri menovej reforme v roku 1953 boli tieto vklady zrušené, takže veľká 0 pre všetkých.
Koho sa menová reforma v roku 1953 týkala?
Týkalo sa to všetkých alebo iba bohatých? Plat učiteľa bol v tom čase 5 000 korún, plat baníka 7 000 korún. Takže štát okrádal takmer každého, kto mal na účte viac ako jednu výplatu. Protesty boli na tú dobu dosť masívne. Vyše šesťsto ľudí skončilo v uránových baniach za rozvracanie republiky.
Kto v roku 1953 nestratil na hodnote?
Vyhrali to tí, ktorí nemali peniaze, ale fyzickú hodnotu. Či už to bolo zlato, nehnuteľnosti alebo čokoľvek iné, len nie peniaze. Lebo ceny tovarov klesli v priemere menej, ako klesla hodnota peňazí. Každý, kto mal viac peňazí, o ne prišiel a ten, kto mal reálnu hodnotu, peniaze nestratil. Preto sa tomu hovorí aj krádež storočia.
Druhá: Rok 1995 – Juhoslávia.
Tento príbeh je sprostredkovaný, takže aj keď nemôžem na 100 % overiť jeho pravdivosť, som presvedčený, že po osobnom vypočutí by ste zmenili názor. Počas mojej praxe som bol svedkom tohto príbehu. Pochádza od klientky, s ktorou sa konalo stretnutie.
Budem ju parafrázovať. Povedala, že – možno sa mi budete smiať a pýtať sa, prečo kupujem zlato, ale pred pár dňami mi moja vzdialená príbuzná hovorila, že keď bola nútená so svojou rodinou utiecť z Belehradu, zlaté mince zachránili život jej, aj jej rodine.“
Nesmial som sa. Akú hodnotu malo vtedy pre nich zlato? Cena (tú vieme presne stanoviť) bola 4-krát nižšia ako dnes. Môžeme sa na to pozrieť ako optimisti: Je to história, ktorá sa nebude opakovať, aj keď nebola od dnešného Slovenska ďaleko ani časovo, ani vzdialenosťou. Alebo môžeme byť pripravení realisti.
Tretia: Rok 2015 – Grék Zolotas.
Nestávalo sa často, aby si ľudia u gréckeho klenotníka Zolotasa podávali kľučku na dverách. V roku 2015, keď sa zatvorili banky v Grécku, sa ľudia snažili zmeniť eurá na niečo hmatateľné.
„Nie tak dávno si chcel u nás kúpiť jeden klient šperky za viac ako milión eur a chcel platiť prevodom. Museli sme ho odmietnuť, lebo sami sa bojíme, čo sa u nás stane s bankami,“ uviedol Zolotas.
Na konci júna 2015 sa zatvorili banky v Grécku a hrozil jeho krach spojený s vystúpením z Eurozóny a návratom drachmy. Pri zmene eura na drachmu by každý človek, ktorý by vlastnil eurá v banke, dramaticky stratil. Pri hotovosti by bola iná situácia, pretože by tie eurá mohol minúť v zahraničí. Preto bola hotovosť obmedzená. Výber z bankomatu bol obmedzený na 60 eur denne a prevod eur do zahraničia bol zakázaný. Ak mal niekto eurá na účte, chcel ich čím skôr minúť na niečo reálne. A nebolo to iba zlato, autá sa predávali ako „teplé rožky“ a dokonca si ľudia húfne platili za vzdelávacie kurzy.
A neboli to prehnané obavy, aj keď v Grécku sa to vtedy neskončilo zmenou na drachmu. Už vtedy sme boli svedkami cyperského experimentu, kde vkladatelia zachraňovali banky.
Zolotas odmietol predať zlato a šperky, pretože by za ne dostal eurá, ktoré by mohli hneď na druhý deň zmenou na drachmy stratiť v masívnom meradle svoju hodnotu. A nemohol ich vybrať z účtu v hotovosti, alebo poslať do zahraničia. Akú hodnotu malo zlato pre Zolotasa voči peniazom, keď ho nechcel predať za milión. Milión a pol alebo dva?
Za akú cenu teda kupujem?
Moja skúsenosť, ale aj skúsenosť z mincovní v Európe je, že korekcia (pokles) ceny sa využíva na doplnenie rezervy v zlate. Tak to robíme aj u nás a zlato kupujeme priebežne pri poklese. A v čase nákupu pri otázke „Je vôbec teraz dobrá cena?“ si pomyslím na jednu z troch situácií vyššie.
