Rozmýšľali ste niekdy, ako je možné, že sa splácajú staré dlhy novými a nikdy sa pôvodne dlhy nesplatia? Že dlhy krajín stále stúpajú a takmer všetky krajiny na svete sú zadĺžené? Je to taká otrepaná telenovela, ktorá sa neskončí dovtedy, kým štáty neskrachujú.
Nedá sa na to možno ani presne odpovedať a téma je určite viac komplikovaná. Ale podstata je veľmi, veľmi jednoduchá. Jednu „našu“ telenovelu, aj keď krátku, sme pre Vás pripravili.
Príbeh o úroku
Kdesi za horami-dolinami a siedmimi moriami bol jeden ostrov, na ktorom žila pracovitá a šťastná spoločnosť ľudí. Boli tam rozliční výrobcovia a mohli ste tam nájsť ako gazdov, tak aj hostinských, mäsiarov, pekárov a dokonca aj výrobcu sviečok. Bolo tam mnoho miest, kde ísť, bol to mierumilovný a šťastný ostrov.
Avšak bola tam jedna zvláštnosť. Nepoužívali peniaze a táto myšlienka im jednoducho ani nikdy nenapadla. Všetka obchodná činnosť sa prevádzala tzv. výmenným spôsobom (barterom). Každý piatok bol trh pre celý ostrov a ľudia strávili deň argumentovaním a dojednávaním, skúšali vymeniť prasiatko za pár topánok, alebo kabát za sviečky, atď. Nebolo to vždy jednoduché, ako si asi všetci viete predstaviť.
Jedného dňa sa priplavil na ostrov v kanoe cudzinec, z cudzej zeme spoza mora. Cudzinci boli tak zriedkaví, že celý ostrov sa zhromaždil, aby sa s ním stretli. Bolo veľké zhromaždenie pod veľkým stromom v strede ostrova.
Vidiac ako žijú, cudzinec sa pýta: „Vy nemáte peniaze?” „Čo sú peniaze?” pýtajú sa ľudia. Povedal im všetko o peniazoch a to obyvateľom ostrova znelo dobre. „Ako máme začať?” pýtajú sa ho. „Ja urobím nejaké peniaze v tvare malých kožených diskov so špeciálnym znakom na nich” hovorí cudzinec. „Keď sa vrátite koncom týždňa, začneme.”
Všetci ľudia sa koncom týždňa zhromaždili nájdúc cudzinca sedieť pod stromom s hromadou peknučkých kožených diskov. Normálne tie disky by boli rozdelené medzi ľuďmi ako napríklad pre hru “Monopol”. Každý z obyvateľov ostrova dostal rovnaký počet kožených 100 diskov a mohol ich začať používať.
„A čo dostaneš za svoje služby, veď nič nie je zadarmo?“ pýtali sa ľudia. „Za každých sto diskov, ktoré som Vám dal, musíte mi na konci roka vrátiť stotri“ odpovedal. „Tie extra tri disky bude to, čo si zaúčtujem, a budem to nazývať úrok”. Každý súhlasil, lebo veď „tri disky sú ako nič.“ Nasledujúceho dňa začal “nový systém”.
Ľudia zistili, že peniaze sú zázračný systém. Už nemuseli viac vymieňať. Ceny za jednotlivé sviečky alebo obilie sa ustálili podľa svojej hodnoty. Cenám rozumel každý a za krátky čas sa už divili ako sa vôbec mohli zaobísť bez peňazí.
Na konci roku cudzinec opustil Veľký strom a navštívil svojich dlžníkov. Ostrovania si uvedomili, že majú dlžoby! Niektorí mali o niečo viac diskov ako si na začiatku požičali, ale to znamenalo, že iní mali menej. Počet diskov bol na začiatku stanovený a nemenný. Tí šikovnejší rýchlo splatili dlhy a tí menej šikovný nemohli vrátiť ani to, čo dostali – 100 diskov.
Cudzinec sa ale na nich usmial a povedal: „Nemusíte mi vrátiť všetkých 100 diskov a aj 3 disky ako úrok. Stačí mi vrátiť iba 3 disky ako úrok a zvyšok mi vrátite ďalší rok.
Všetci sa potešili a išli ďalej obchodovať. Pod Veľkými stromom zostal sedieť iba hlúpy Jano, ktorý si kreslil paličkou do piesku a krútil hlavou. Cudzinec sa ho opýtal, prečo nejde aj on pracovať a obchodovať ako ostatní.
Jano prestal písať čiarky do piesku a opýtal sa Cudzinca: „Síce nie som taký šikovný, ako ty, ale asi zle počítam. Ako sme ti mohli vrátiť všetky disky a ešte k tomu každý z nás 3 ďalšie ako úrok? Veď keď každý z nás dostal 100 diskov a vrátil by ti 100 diskov, ako sme sa dohodli, ako sme ti mohli vrátiť ešte ďalšie 3 disky? Veď tie 3 disky ako úrok ani neexistujú?“
Cudzinec sa usmial: „Áno, máš pravdu, ale ja som vyrobil ďalšie kožené disky a keď to bude potrebné, tak ich znova ľudom požičiam. A tak to budem robiť stále, keď to bude potrebné.
Jano sa potešil a odišiel za ostatnými povedať im o radostnej správne a nechal cudzinca sedieť pod Veľkým stromom.
Zazvonil zvonec…..
Dlhy sa splatiť nedajú
Zložený úrok je ôsmy div sveta. Albert Einstein.
Táto „rozprávka“ je zjednodušením finančného systému a hlavne peňazí ako začiatočnej formy dlhu. Môžeme polemizovať, čo som tam zabudol uviesť , ale v podstate som chcel poukázať na základný (a možno trošku filozofický) problém, že dlhy sa nedajú splatiť.
Myslím tým dlhy globálne. Dlhy jednotlivcov sa splatiť dajú. A ľudia to bežne robia. Ale globálny dlh a ako sa ukazuje, aj veľké štátne dlhy sa splatiť nedajú. Dôvodov je viac (nenažranosť vlád, zlá finančná politika a pod.) ale jeden stojí hneď na začiatku. Úrok.
Úrok je odmenou a hrobárom zároveň
Finančný systém tým, že využíva úrok, nedovolí splatiť dlžníkom všetky dlhy. Je to matematicky nemožné. Lebo ak centrálne banky požičajú a vydajú aj trilióny peňazí, stále tam ostáva úrok, ktorý za tie peniaze chcú a peniaze na ten úrok neexistujú. Takže ich centrálne banky musia znova vytlačiť. A tak ďalej dookola.
Predstavme si situáciu, že by naraz všetky banky požadovali na konci roka 2015 splatiť požičané peniaze a úroky. A rátajme s dvoma podmienkami. Žiadne peniaze sa nestratili a ani ich nemá skryté mafia. A druhou je, že ľudia, ktorí majú peniaze a nemajú dlhy, vykúpia majetok tým, ktorí dlhy majú. Lebo kto má dlh, musí predať majetok, aby mohol vrátiť peniaze.
Na konci roka 2015 vrátime všetkými bankám na svete teoreticky všetko, čo sme si od nich požičali. Sú to peniaze, ktoré banky vytlačili a požičali ľuďom na celom svete. Ale banky budú chcieť zaplatiť aj úroky. Ako tie úroky zaplatíme, keď v podstate tie peniaze nikto nevytlačil a ani nevyrobil?
Odpoveď je jednoduchá. Banky a finančné inštitúcie vedia, že dlhy sa splatiť nedajú. Banky jednoducho počítajú s tým, že časť dlhov (hlavne ide o úroky) odpustia alebo prepadnú a nebudú nikdy splatené. Je to základná matematika. Preto sa dovolia štátom zadlžovať až do úmoru. Ale dovtedy majú silný vplyv na dlžníkov a môžu rozkazovať.
Extrémni ekonómovia hovoria, že budeme pracovať zadarmo pre banky, aby sme dlhy + úroky splatili prácou. To je trošku extrémne tvrdenie a nesúhlasím s ním. Skôr si myslím, že by sme tie banky vypálili.
