Začiatkom apríla prišla nenápadná správa: čínska centrálna banka pokračuje v nákupoch zlata už sedemnásty mesiac po sebe. Na prvý pohľad nič dramatické, centrálne banky predsa kupujú zlato.
Lenže pri Číne táto téma nikdy nebola len o tom, či zlato kupuje. Oveľa zaujímavejšia otázka bola vždy iná: koľko ho kupuje – a kedy ho vlastne nakúpila. Na to nemáme odpoveď.
Čínske zlaté rezervy drží centrálna banka – People’s Bank of China – a tie sa oficiálne vykazujú. Lenže keď sa na to pozrieme bližšie, zistíme, že Čína nakupuje zlato tak nejak zvláštne.
Logicky by každý človek čakal, že rezervy bude centrálna banka kupovať postupne. Tak to robia iné centrálne banky, napríklad Česká národná banka dopredu povedala, koľko zlata chce nakúpiť a postupne to s malým oneskorením zverejňuje. Pri Číne je to ale inak. Dlhšie obdobie sa nič nemení a potom príde oznámenie z Pekingu, ktoré ukáže skokový nárast. Lenže je to problém? Centrálne banky nemusia reportovať každý nákup okamžite. Môžu nakupovať priebežne a zverejniť to až neskôr. Nie je jedno, kedy Čína zverejní svoje nákupy?
Predstavte si, že by ste videli bankový účet svojho manžela alebo manželky, na ktorom sa dlhé mesiace nič nedeje. A potom by sa na ňom zrazu objavila väčšia suma. Prvá otázka by bola prirodzená: prečo prišli tie peniaze naraz? Alebo sa zbierali niekde inde a urobila sa veľká platba? Nemusí to byť hneď podozrivé, ale vyvoláva to otázky.
Pri zlate je to podobné. Buď Čína nakupuje zlato až tesne pred oznámením, alebo (a tomu ja skôr verím) nakupuje priebežne a oficiálne čísla zverejňuje neskôr. Ale prečo to robí? Ja som si myslel, že Čína nechce ukazovať nákupy, aby neovplyvňovala trh a iných investorov. Lebo ak by zverejňovala, že každý mesiac kupuje zlato už posledných 10 rokov, mnoho z nás by si povedalo, že sa asi niečo chystá. Sú to síce súdruhovia, ale nie sú to úplní blbci. Prečo by to asi tak robili.
Ako je to naozaj?
Ak by sme mali ostať len pri oficiálnych číslach, príbeh by bol pomerne jednoduchý. Čínska centrálna banka nakupuje zlato, z času na čas to oznámi a tým to končí.
Predstavte si úplne konkrétnu situáciu. Centrálna banka sa rozhodne, že chce v priebehu pár rokov zvýšiť svoje zlaté rezervy o stovky až tisícky ton. Ak by také množstvo zlata nakupovala otvorene, všetci by si to všimli. Stačí pár väčších objednávok a bombastické tlačovky a cena začne reagovať. Každý ďalší nákup je potom drahší než ten predchádzajúci.
To je prvý problém veľkého hráča, ako je Čína: ako nakupovať veľa bez toho, aby si to ostatní všimli.
Druhý problém je ešte zaujímavejší. Väčšina veľkých obchodov so zlatom dnes neprebieha tak, že sa tehličky presúvajú z bodu A do bodu B. Veľká časť trhu funguje účtovne – zlato „mení majiteľa“ v systéme, ale fyzicky často zostáva na tom istom mieste. Už sme si to vysvetľovali v mesačníku marec a v tomto článku - Loco London .
Zoberme si zjednodušený modelový príklad. Povedzme, že bežná banka kúpi zlato na trhu. Na papieri je kupujúcim bežná banka. Neskôr sa toto zlato presunie do rezerv centrálnej banky alebo si to “vyhandlujú” a započítajú medzi sebou. Navonok sa to môže javiť ako jeden nákup v konkrétnom mesiaci, hoci v skutočnosti prebiehal dlhšie a postupne. Takýto postup nie je nič nezvyčajné ani nelegálne. Je to skôr dôsledok toho, ako je celý systém nastavený.
Ako by to mohli čínske nákupy fungovať v praxi – krok za krokom
1. Zlato sa nakupuje na globálnom trhu
Najskôr sa zlato kupuje tam, kde sa obchodujú veľké objemy – v Londýne, vo Švajčiarsku a cez veľké bullion banky (banky, ktoré majú hlavné slovo pri zlate). Pravdepodobne to nerobí priamo čínska centrálna banka, ale veľké čínske banky alebo iné inštitúcie napojené na štát. Pre trh to potom nevyzerá ako „štátny nákup“, ale ako viacero menších nákupov pre banky a ich klientov. A nemusia to byť iba banky. Zlato môžu kupovať rôzne štátne, alebo armádne firmy alebo fondy, kde investujú bežní Číňania (kto skontroluje, či tam mali investori fakt dali peniaze, alebo je tam štát).
2. Nákupy sa rozkladajú na menšie časti
Ak chce niekto nakúpiť veľa zlata, nechce to urobiť naraz. Keby nakúpil stovky ton priamo a rýchlo, cena by začala prudko rásť. Skôr dáva zmysel nakupovať postupne, po častiach, cez viacero hráčov.
3. Zlato sa dostáva do Číny cez Hong Kong
Časť zlata potom vstupuje do Číny cez Hong Kong alebo priamo cez importy na pevninu. V dátach to vidíme ako dovoz zlata do krajiny. Nevidíme však, kto je konečný kupujúci. Štatistika ukáže len to, že zlato prišlo do Číny.
4. Zlato vstupuje do domáceho “systému”
Keď už je zlato v krajine, vstupuje do čínskeho trhu na burzu, najmä cez Shanghai Gold Exchange. Tam sa mieša všetok dopyt dokopy – šperkárske firmy, súkromní investori, komerčné banky aj inštitúcie napojené na štát. Tu už ťažko zistíme, čo nakupuje banka pre klientov a čo môže byť nákup centrálnej banky. Zlato sa kupuje hore dole a presúva sa medzi investormi.
5. Časť zlata sa spotrebuje, časť zostane „v systéme“
Veľa zlata sa normálne predá ďalej – do šperkov, tehličiek, mincí alebo priemyslu. Ale časť môže zostať v bankách alebo štátnych inštitúcií. Práve tu sa podľa analytikov môže časť zlata „stratiť v systéme“ – nie preto, že by zmizla, ale preto, že ju už nevieme jasne priradiť.
6. Až neskôr sa objaví v rezervách centrálnej banky
Po čase môže čínska centrálna banka oznámiť nárast rezerv. Navonok to vyzerá ako jeden nákup v jednom mesiaci. V skutočnosti to však môže byť výsledok dlhšieho procesu – zlato sa nakupovalo postupne. Ak si odmyslíme všetky technické detaily okolo nákupov, zostáva jednoduchá otázka.
Ok, takže už vieme, ako to Čína robí. Dôležitou otázkou ale ostáva, prečo to robia a na čo im je zlato?
Začnem opačne - prečo to určite nerobia. Nie je to stávka na rast ceny. Centrálna banka nepotrebuje špekulovať, či zlato pôjde o 10 % vyššie. Nepotrebuje „zarobiť“. Má iný problém - čo ak sa svet začne správať inak ako dnes?
Štátne rezervy nevznikli preto, aby zarábali.
Bežný človek má rezervu (resp. by mal mať) pre prípad, že sa niečo pokazí. Bežne máme rezervy v peniazoch, ale je možno na mieste uvažovať, aby boli rezervy aj v inej forme, lebo peniaze nemusia vždy fungovať. A nemusí to byť zlato alebo bitcoin. Môžu byť rezervy vo tom, že máte doma konzervy, pár balíkov cestovín navyše alebo balenú vodu.
Centrálna banka drží rezervy z podobných dôvodov – keby niečo. Potrebuje mať schopnosť zasiahnuť, keď musí pomáhať svojej mene, keď je potrebné naliať peniaze do finančného systému, aby neskolaboval, alebo keď krajina potrebuje zaplatiť za svoje dlhy a vláda už nič nemá. V normálnych časoch to vyzerá jednoducho – rezervy by mali byť likvidné, takže stačí, ak sú v peniazoch a banka má na účte doláre, eurá, jeny, juany alebo franky.
Lenže to platí dovtedy, kým funguje bežný systém. Väčšina rezerv je dnes v menách ako dolár alebo euro. Nemusia to byť peniaze na účte, ale môžu to byť napríklad aj dlhopisy. Lenže to funguje v dobrých časoch, keď platia pravidlá.
A teraz si predstavte, že riadite centrálnu banku Číny. Držíte stovky miliárd v dolároch a eurách. Viete, že za normálnych okolností sú plne použiteľné. Ale zároveň vidíte reálne situácie, v ktorých doláre nemusia fungovať.
Finančné sankcie
Ak sa krajina ako Čína dostane do konfliktu alebo sporu, môže byť časť rezerv v zahraničí zmrazená. Peniaze existujú, ale centrálna banka ich nebude vedieť použiť.
Obmedzenie prístupu k bankovému systému
Ostatné svetové banky prestanú spolupracovať s čínskymi a tie nebudú môcť posielať peniaze do Európy, alebo USA. To sa dá inak vypnúť jedným klikom. (Ok, preháňam, asi to bude viac klikov, ale o tom si povieme v ďalších mesačníkoch :-).
Menová alebo geopolitická kríza
Pri problémoch Číny alebo nejakej krízy môže nastať situácia, že svet síce bude fungovať rovnako, ale Čína bude mať obmedzenia alebo sankcie. Doláre síce mať bude, ale nebude môcť ich nikam poslať a zaplatiť napríklad za ropu alebo plyn.
V každom z týchto prípadov nastáva rovnaký problém. Rezervy sú. Ale nedajú sa použiť A Číňania nemôžu naložiť doláre do tašiek a každý deň poslať lietadlo do Kuvajtu, aby zaplatili za ropu. Hotovosť by sa minula za pár dní.
A preto centrálne banky (a čínska dupľom) chcú mať v rezervách aj niečo, čo je mimo systému – zlato. Ak ho majú fyzicky pod kontrolou, nepotrebujú banku alebo súhlas druhej strany, aby ho mohli použiť. A nikto nemusí schvaľovať, či ho môžu ako banka použiť. Každý ho pozná a kto chce, tomu môže zlatom platiť. A vojde sa to skôr do lietadla :-).
To neznamená, že zlato v rezervách nahradí dolár alebo euro. Centrálne banky zamieňajú časť dolárov a eur za zlato preto, lebo je mimo systém.
Veď Čína zaplatí za ropu hotovosťou.
Čína má v rezervách centrálnej banky doláre aj iné meny. Doláre sú najväčšou zahraničnou položkou a aktuálne je to hodnota nad 3 bilióny. Sú to ale väčšinou doláre v dlhopisoch, iných finančných nástrojoch a na účtoch. Nie v hotovosti. Hotovosť je nezmysel – je drahá na skladovanie a veľká (1 miliarda v dolároch sa pomaly nevojde do nákladiaka).
Ja odhadujem na základe môjho výskumu, že centrálna banka môže mať v hotovosti reálne cca 1 – 2% svojích rezerv, teda niekoľko desiatok miliárd dolárov v hotovosti, čo je nič oproti 3 biliónom na účtoch.
Čo ak by Čína stratila možnosť použiť tieto doláre a poslať ich napríklad Kuvajtu za ropu? Mohla by poslať lietadlo s hotovosťou, ale to by bola platba na 2 – 4 týždne a potom by hotovosť v dolároch minula. Ak má Čína ale zlato v zásobách, môže poslať Kuvajtu zlato. A Kuvajt s tým určite nebude mať problém :-).
Dôvody, prečo centránle banky menia časť peňazí za zlato.
1. Znižovanie závislosti od dolára
Nie preto, že by dolár zajtra skončil. Ide skôr o to, že dnes je veľká časť svetového finančného systému postavená práve na dolári. Obchod, rezervy, financovanie – všetko sa do veľkej miery točí okolo jednej meny a systému, ktorý ju spravuje. Ak ste veľká krajina, je logické sa pýtať: čo sa stane, ak tento systém prestane byť pre nás plne dostupný?
Zlato je jeden zo spôsobov, ako túto závislosť aspoň čiastočne znížiť. Nie nahradiť dolár, ale nebyť na ňom úplne odkázaný.
2. Poistka proti geopolitike
Zlato je zvláštne aktívum. Nepotrebuje banku, clearing ani povolenie druhej strany. Pri zlate nemôže nikto povedať, že nemá hodnotu. Nemôžeme zlato zrušiť a povedať, už nefunguje a odteraz bude fungovať namiesto zlata ako platidlo betón. Ak sa situácia vyhrotí – politicky alebo ekonomicky – väčšina finančných aktív funguje len vtedy, keď funguje systém. Zlato funguje aj mimo neho. Pre štát je to jednoduchá poistka: časť rezerv držať v niečom, čo nie je závislé od rozhodnutia inej krajiny. A my vieme, ako majú štáty radi garancie a istotu.
3. Rozloženie rizika rezerv (ale nie ako fráza)
Nejde o to „mať viac typov peňazí“. Ide o to mať peniaze, ktoré sa správajú inak v rôznych situáciách:
- dlhopisy fungujú v stabilnom systéme
- mena – papierové peniaze fungujú, keď máte prístup k systému
- zlato funguje, keď sa systém začne meniť
4. Príprava na scenár, ktorý nechce po-menovať nahlas
Toto je podľa mňa najdôležitejší dôvod. Štáty otvorene nepovedia : „pripravujeme sa na problém“. Ale správajú sa tak.
Keď by ste Vy boli bankár a videli by ste, že je napätie vo svete a vyzerá to na veľký problém, asi by bolo logické sa pripraviť aj na možnosť, že nie všetko bude fungovať hladko. Nie preto, že je to isté. Ale preto, že to je možné. A zlato je presne ten typ aktíva, ktoré sa kupuje nie preto, že ho dnes potrebujete – ale preto, že ho možno raz budete.
Otázka ale znie: prečo by to malo zaujímať mňa ako obyčajného človeka a investora?
Na prvý pohľad nijako. My nemáme štátne rezervy, nesedíme v Bruseli alebo Bielom dome a nepresúvame miliardy medzi dolármi a eurami po svete.
Lenže práve v tom je háčik. Centrálne banky robia rozhodnutia, ktoré sa neprejavia zajtra, ale postupne menia prostredie, v ktorom žijeme a investujeme. A keď veľké krajiny začnú systematicky zvyšovať podiel zlata, nie je to náhoda.
Je to podľa mňa signál. Ale nie signál „kúpte zlato teraz“. Ale signál, že sa mení spôsob uvažovania o riziku. Pre bežných smrteľníkov ako sme my z toho plynie niekoľko veľmi praktických vecí.
1. Nespoliehať sa na jeden systém
Tak ako štát nechce byť závislý len od jednej meny, ani človek by nemal mať všetko postavené na jednom pilieri.
2. Rozmýšľať o rezerve inak než o investícii
Nie všetko v portfóliu má a musí zarábať. Niečo má fungovať, keď ostatné veci zlyhajú.
3. Nevnímať zlato len cez cenu
Väčšina ľudí rieši, či zlato porastie. Oveľa dôležitejšia otázka je, na čo ho vlastne držím.
4. Pripraviť sa na to, že svet nemusí vždy fungovať hladko. Nie dramaticky. Ale realisticky.
To neznamená, že treba kopírovať centrálne banky. A dokonca si niektorí môžu aj myslieť, že tie banky sa nás snažia zmiasť alebo klamať. Skôr som mal na mysli, aby sme pochopili ich logiku. Oni neriešia, či zarobia tento rok. Riešia, čo bude fungovať o desať rokov, ak sa veci skomplikujú.
A práve preto stojí za to sledovať a sčasti robiť to, čo robia veľkí hráči. Nech si o nich myslíme, čo chceme, je fakt, že to nie sú hlupáci.