Pred niekoľkými dňami som mal veľmi zaujímavú debatu s kamarátom, ktorý mi hovoril: „Inflácia klesá a ceny stále rastú. Čo je to za nezmysel? Obchodníci to pekne zneužívajú.“
Debata to bola zaujímavá a chcel by som sa s Vami podeliť o malé inflačné zamyslenie. Možno ste sa na to takto nikdy nepozerali.
Áno, kamarát mal pravdu, inflácia klesá. Aspoň to počúvame v správach. Človek by čakal, že to znamená aj úľavu v bežnom živote. Lacnejší nákup, menší účet za energie, pocit, že sa veci vracajú do normálu. Lenže realita je často úplne iná. Prídete do obchodu a zaplatíte viac než pred rokom. Obed v reštaurácii stojí viac.
A tak má človek zvláštny pocit, ktorý má dnes veľa ľudí. Na jednej strane počujeme, že inflácia klesá. Na druhej strane máme pocit, že všetko zdražuje.
Kto má pravdu? Správy, alebo vlastná peňaženka? Možno vás prekvapím – oboje. Len hovoríme o dvoch rôznych veciach, ktoré si väčšina ľudí prirodzene zamieňa.
Inflácia nie je to, čo si myslíme.
Problém je v tom, že slovo „inflácia“ si väčšina ľudí vysvetľuje inak, než v skutočnosti znamená.
Keď počujeme, že inflácia klesá, automaticky si to preložíme ako: ceny prestávajú rásť, prípadne začnú klesať. Lenže takto to nefunguje.
Inflácia nehovorí o tom, či ceny rastú alebo klesajú. Hovorí len o tom, ako rýchlo rastú. Predstavte si jednoduchý príklad. V jednom roku ceny masla narastú o 10 %. V ďalšom roku narastú už len o 3 %. Inflácia teda klesla. Ale ceny stále narástli, pretože sa aj v tomto roku zvyšuje cena masla o 3 %. Len rastie pomalšie ako rok predtým, keď ceny rástli o 10 %.
A to je presne situácia, v ktorej sa dnes nachádzame. Tempo zdražovania sa spomalilo, ale samotné ceny zostali vysoko a v mnohých prípadoch rastú ďalej. Preto má človek pocit, že sa nič nemení – aj keď čísla hovoria niečo iné.
V podstate pokles inflácie neznamená, že ceny nerastú. Ak máme infláciu čo i len pol percenta, ceny rastú. Ale pomalšie. Je to podobné, ako keď ideme na bicykli. Ak spomalíme, ideme pomalšie, ale stále ideme. Nestojíme alebo necúvame.
Ak by ceny mali klesať, hovorili by sme o deflácii. O tom nabudúce.
Prečo máme pocit, že je všetko drahšie?
Ak sa napríklad potraviny zdražili o 20 % a dnes rastú už len o pár percent ročne, znamená to len, že zostanú približne tam a pomaličky budú rásť. Ak robíte nákup každý týždeň, nevyzerá to na zlepšenie, je to v podstate nový normál. Do toho vstupuje ešte jedna vec.
Nezdražuje všetko rovnako. Najviac vidíme, že rastú ceny vecí, ktoré kupujeme často – potraviny, služby, bývanie. Veci, ktoré kupujeme raz za čas, si až tak nevšímame. Preto má človek prirodzene pocit, že „všetko išlo hore“, aj keď oficiálne čísla hovoria o priemere.
Predstavte si bežnú situáciu. Idete do obchodu, zaplatíte o pár eur viac než minulý rok. Idete na obed, cena je vyššia. Zaplatíte energie, nájom, služby – všetko o niečo viac. Toto sú momenty, ktoré si pamätáme. Ale že je 50-eurový parfém drahší o 10 % a tento rok o 5 eur viac ako minulý? Cenu z pred roka si málokto pamätá.
Inflácia ako číslo je priemer. Ale život nie je priemer. A práve preto sa môže stať, že inflácia klesá – a zároveň máme pocit, že je všetko drahšie než kedykoľvek predtým.
Priemer vs. realita
Oficiálna inflácia je číslo, ktoré by malo byť objektívne. Vypočíta sa tak, že Národná banka Slovenska má imaginárny kôš, do ktorého nahádzala rôzne položky (výrobky a služby), ktoré nakupujeme. Od spišských párkov po cenu za holiča. A inflácia je priemerný rast cien celého koša. Cena párkov sa nemusela zmeniť, ale holič si pýta za strihanie viac. A preto inflácia rastie. Hovoríme, že inflácia je rast cien, ale priemerný. A to je kľúčové.
Nikto nežije priemer. Každý človek má inú štruktúru výdavkov. Niekto míňa viac na bývanie, iný na jedlo, ďalší na služby alebo autobus. A keď sa menia ceny rôznych vecí rôznym tempom, každý z nás to pocíti inak.
Predstavte si dve domácnosti. Jedna minie väčšinu príjmu na bývanie, energie a potraviny. Druhá má väčšiu časť výdavkov na nové mobily, dovolenky alebo voľný čas. Inflácia je priemerne 5 %, ale potraviny zdraželi výraznejšie (napríklad o 10 %), elektrina a mobily takmer vôbec. Priemer za celú ekonomiku je 5 %. Oficiálna inflácia je síce rovnaká pre obe rodiny, ale právom môže byť prvá nahnevaná, že sa zdražuje viac, lebo míňa peniaze hlavne na tie veci, ktoré zdraželi.
A to je dôvod, prečo často vzniká napätie medzi tým, čo vidíme v správach, a tým, čo cítime v peňaženke.
Prečo ceny neklesajú späť?
Keď sa inflácia spomalí, veľa ľudí očakáva, že ďalší krok bude pokles cien. Že sa veci postupne vrátia tam, kde boli pred pár rokmi.
Lenže takto ekonomika väčšinou nefunguje. Ceny rastú relatívne rýchlo, keď sa zvyšujú náklady – energie, mzdy, doprava. Ale keď sa situácia upokojí, firmy nemajú veľký dôvod ceny znižovať späť. Náklady síce prestanú rásť tak rýchlo, ale často zostanú vyššie než predtým a ceny sa nevrátia.
Predstavte si jednoduchý príklad. Reštaurácia zdraží „meňučko“, lebo jej výrazne stúpli ceny elektriny a surovín, z ktorých varí. O rok sa situácia stabilizuje a ceny už nenarastú. Znamená to, že menu zlacnie späť? Väčšinou nie. Skôr zostane tam, kde je.
Podobne to funguje vo väčšine ekonomiky. Ceny sa prispôsobia novej realite a my si zvykneme. Môžu sa ďalej mierne meniť, ale návrat späť je skôr výnimka než pravidlo. Aj preto má človek pocit, že sa veci nelepšia. Inflácia klesá, ale ceny zostávajú na vyššej úrovni, na ktorú sme si ešte nestihli zvyknúť.
Čo z toho plynie pre bežného človeka
Keď sa na to pozrieme sedliackym rozumom, pointa je, že sa nič nepokazilo. Iba sa zmenilo to, ako vnímame ceny. Nikto nás nechce okradnúť (téma, že štát cez infláciu „kradne“ ľuďom hodnotu peňazí, je o inom :-)).
Ceny sa posunuli vyššie – a veľká časť z nich tam pravdepodobne zostane. To znamená, že čakať na „návrat starých cien“ je nerealistické. Skôr ide o to zvyknúť si na nové vyššie ceny.
Pre každého z nás – bežného človeka to má niekoľko veľmi praktických dôsledkov.
Po prvé, dáva zmysel prestať rozmýšľať o cenách tak, ako sme boli zvyknutí v minulosti. Svet lacnejších potravín, energií alebo služieb sa nemusí vrátiť. Nie preto, že by niekto niečo robil zle, ale preto, že sa jednoducho zmenili náklady a prostredie. Aj keby bola inflácia 0 % najbližšie roky, neznamená to, že ceny budú klesať. Iba nebudú rásť, takže to, že dnes stojí konzerva tuniaka 3 eurá, je realita, ktorá sa už asi nezmení. Zmení sa to iba v čase krízy, keď problémy donútia ľudí znížiť ceny. Ak vôbec.
Po druhé, ešte dôležitejšia začína byť rezerva. Nie ako investícia, ktorá má zarobiť, ale ako ochrana pred tým, že sa výdavky môžu meniť rýchlejšie, než čakáme. Presne v takýchto obdobiach sa ukazuje, prečo má zmysel mať finančný vankúš.
A po tretie, ako investori by sme mali vedieť, že ceny akcií, dlhopisov alebo zlata budú z dlhodobého pohľadu rásť. Samozrejme nie presne každý rok o presné percentá, ale v priemere budú ceny všetkého – aj akcií, aj zlata – o 20 rokov vyššie, ako sú dnes. Je to preto, že inflácia funguje aj pri investíciách. Veď posúďme sami. Dnes je cena za 1 uncu zlata 4200 EUR a pomaly si na to začíname zvykať. Pred 2 rokmi, keď bola cena 1800 EUR a povedal by som, že normál bude 4200 EUR, nikto by mi neveril. Ani ja by som si neveril :-).