Zlato má jednu zvláštnu vlastnosť: ľudia ho kupujú preto, že štátu úplne neveria. Ale zároveň sa niektorí boja, že práve štát si poň raz príde.
Keď sa pri kúpe zlata bavíme s klientmi o súkromí a anonymite, skoro vždy príde jedna otázka. Nie nahlas, ale je tam:
„Čo ak štát raz rozhodne, že chce zlato zobrať? Bude vedieť, kde ho hľadať? Tak ako sa to stalo v Amerike v roku 1933?“
Nie je to paranoja ani konšpirácia. Podľa mňa je to legitímna otázka, pretože štáty zlato ľuďom v minulosti skutočne brali. Nie raz, nie v jednej krajine. Stalo sa to v USA, vo Veľkej Británii aj v Indii. Zakaždým z iného dôvodu, zakaždým inak — ale vždy vtedy, keď bol štát vo veľkých ekonomických problémoch. Preto je úplne normálne, ak sa nás klient pýta: Môže sa to stať znova?
Poďme sa na to pozrieť konkrétne. Najskôr si krátko povieme, čo sa stalo v týchto prípadoch, a potom, či sa to môže stať znova.
USA, 1933: Executive Order 6102
Toto je najznámejší prípad zhabania zlata zo strany štátu.
Bol rok 1933 a Amerika sa prepadala do Veľkej hospodárskej krízy, ktorá sa začala v roku 1929. Banky padali jedna za druhou ako lego kocky. Ľudia vyberali úspory a menili papierové doláre za fyzické zlato, lebo papierom prestávali veriť.
Vtedy existoval zlatý štandard, teda 1 unca zlata sa rovnala presnej sume v dolároch. To znamená, že dolár bol na zlato priamo naviazaný — každý dolár mal za sebou fyzické zlato v rezervách. Keď ľudia masovo vyberali zlato, systém sa začal rozpadať.
Prezident Franklin D. Roosevelt podpísal 5. apríla 1933 Executive Order 6102. Nariadenie zakazovalo „hromadenie“ zlatých mincí, zlatých tehličiek a zlatých certifikátov. Každý občan bol povinný odovzdať svoje fyzické zlato, hlavne mince a tehličky, americkej centrálnej banke Fed — do jedného mesiaca.
Za nedodržanie bola pokuta až 10 000 dolárov, čo by bolo dnes v prepočte zhruba 240 000 dolárov, alebo až desať rokov väzenia. Alebo ako bonus od štátu – aj pokuta, aj väzenie ????.
Ľudia nemuseli odovzdať všetko zlato. Každý si mohol ponechať do 100 dolárov v zlatých minciach — teda asi päť uncí. Zberateľské mince so špeciálnou numizmatickou hodnotou boli tiež vyňaté. Ľudia nemuseli odovzdať ani zlaté šperky a zubári či zlatníci nemuseli odovzdať zlato, z ktorého vyrábali šperky alebo zuby.
Štát však svojich občanov „obabral“ aj na cene. Najprv povedal: „Predajte nám zlato za 20,67 dolára.“ A keď ho mal v rukách, povedal: „Odteraz má hodnotu 35 dolárov.“
Za každú uncu zlata štát zaplatil fixnú sumu 20,67 dolára. Krátko po zbere zlata od obyvateľstva Roosevelt tú istú cenu prepísal na 35 dolárov za uncu. V podstate tým znížil hodnotu dolára, teda devalvoval ho, zo dňa na deň o približne 40 %. Ľudia tak dostali za svoje zlato o 40 % menej. Dá sa povedať, že štát okradol občanov o takmer polovicu hodnoty zlata.
Zlatý zákaz vydržal 41 rokov. Až v roku 1974 prezident Gerald Ford opätovne povolil Američanom slobodne vlastniť zlato a zároveň sa znova spustil aj predaj zlatých mincí a tehličiek. Prišlo to až po roku 1971, keď prezident Nixon zrušil naviazanosť dolára na zlato.
Veľká Británia, 1966: zákaz vlastníctva zlatých mincí
Tento prípad je menej známy, ale rovnako reálny.
V roku 1966 britská vláda zakázala ľuďom vlastniť zlaté mince a tehličky razené po roku 1837. Vláda obmedzovala, aby si ľudia menili britské libry za doláre, pretože chcela dlhodobo udržať rovnaký kurz medzi dolármi a librami.
Ľudia však našli spôsob, ako cez zlaté mince toto obmedzenie obchádzať a vybabrať so štátom. Mechanizmus bol síce komplikovaný, ale výsledok bol jednoduchý — štát prichádzal o doláre, ktoré potreboval na to, aby udržal rovnaký kurz libra/dolár.
Každý Brit, ktorý si chcel ponechať viac ako štyri zlaté mince razené po roku 1837, musel požiadať o povolenie. Zvyšok bol povinný odpredať predajcom zlata za trhovú cenu. Zákaz bol zrušený v roku 1971, keď Británia pochopila, že sa rovnaký kurz libra/dolár nedá udržať, a prestala s tým.
India, 1962 – 1990: najdlhší a najradikálnejší prípad
India je kapitola sama o sebe.
Po vojne s Čínou v roku 1962 India nemala takmer žiadne doláre ani iné meny. Rupia stratila oporu a dôveru. Minister financií Morarji Desai zaviedol Gold Control Act — zákon zakazujúci súkromné vlastníctvo zlatých tehličiek a mincí. Dôvod bol rovnaký ako v Británii: aby sa aj tie zvyšné doláre nevyťahovali zo štátu cez zlato.
V roku 1963 bola dokonca zakázaná výroba šperkov nad 14 karátov. V roku 1968 bol zákon sprísnený a ešte rozšírený: zlatníci smeli vlastniť nanajvýš 100 gramov zlata. Licencovaní obchodníci maximálne 2 kilogramy. Medzi sebou obchodovať nemohli.
Čo sa dialo po týchto zákazoch? Presný opak toho, čo vláda chcela. Vznikol obrovský čierny trh so zlatom, ktoré sa začalo pašovať. Pašovanie bolo v podstate nutné, lebo celé komunity zlatníkov, ktorí žili zo svojho remesla po generácie, prišli cez noc o živobytie. A v Indii je darovanie zlata napríklad na svadbách alebo pri narodení dieťaťa tradícia a v podstate už aj „povinnosť“.
Korupcia sa rozrástla na všetkých úrovniach. Zákon fungoval v praxi tak zle, že ho India v roku 1990 jednoducho zrušila. India zistila starú pravdu: keď zakážete niečo, čomu ľudia dôverujú viac než papierovým peniazom, nezmizne to. Len sa z toho stane podpultový tovar.
Všimnite si, že ani v jednom prípade nešlo o to, že by vlády zrazu začali nenávidieť zlaté mince. Išlo o peniaze. O kurz, o devízy, o dôveru v menu.
Čo majú všetky tieto prípady spoločné
Keď sa pozriete na USA 1933, Britániu 1966 a Indiu 1968 — v každom prípade platí to isté:
Štát začal zasahovať vtedy, keď boli štátne peniaze priamo naviazané na zlato alebo na pevný kurz. Štát potreboval fyzické zlato, aby mohol udržať hodnotu svojej meny. Bez zlata v rezervách hrozil kolaps. Preto siahol po súkromnom zlate od ľudí ako po poslednej záchrane.
Dnes už takýto systém neexistuje. Euro, dolár, libra, koruna — žiadna z týchto mien nie je naviazaná na zlato. Európska centrálna banka ani Fed nepotrebujú fyzické zlato, aby mohli vydávať peniaze. Peniaze dnes vznikajú inak — cez úver a cez rozhodnutia centrálnych bánk. Zlato v trezore občana nijako neovplyvňuje, koľko peňazí môže štát vydať. To je zásadný rozdiel oproti roku 1933.
Ale čo ak by štát chcel zlato zhabať z iného dôvodu?
Štát by teoreticky mohol zlato chcieť aj z iných dôvodov.
1. Príprava na nový finančný systém
Ak by sa krajiny rozhodli vrátiť k nejakej forme zlatého štandardu alebo vytvoriť novú menu čiastočne krytú zlatom, vtedy by štát zlato potreboval. Ale toto je v dnešnom svete extrémne nepravdepodobné. Peniaze sú dnes postavené na dôvere a na dlhu.
Nová mena, ktorá by bola naviazaná na zlato, by bola inak nočná mora. Štát by potreboval dobývať nové zlato, inak by nevedel tlačiť nové peniaze. A nakoniec, dnes štáty chystajú digitálne meny, takzvaný štátny bitcoin, na ktorých fungovanie, rovnako ako pri terajších peniazoch, nie je zlato potrebné.
2. Kríza kvôli veľkým štátnym dlhom
Môj osobný odhad — na základe prepočtu z nemeckých dát, kde priemerný Nemec vlastní 205 gramov zlata, a s prihliadnutím na to, že sme ekonomicky slabší — je, že Slováci vlastnia zlato v hodnote 5 až 10 miliárd eur.
Náš štátny dlh je okolo 80 miliárd. Takže súkromné zlato nie je zanedbateľná suma — je to cca 10 % dlhu. Otázka teda nie je, či by to štátu pomohlo. Pomohlo by, ale to by musel štát získať všetko zlato, čo je nereálne.
V roku 1933 sa USA dostali iba k 25 % zlata, dnes na Slovensku by to bolo ešte menej. Druhou otázkou je, či by si to politicky vláda mohla dovoliť. Vláda, ktorá by siahla po zlate občanov, by pravdepodobne neprežila najbližšie voľby. Podľa mňa majú vlády lepšie nápady, ako vytiahnuť peniaze od občanov, ako „na hulváta“ kradnúť zlato. Napríklad grécka vláda pri krachu štátu v roku 2012 na zlato nesiahala.
3. Vojnový stav
Historicky sa stávalo, že štát obmedzil vlastnenie zlata vtedy, keď bola vojna. Ale aj tu platí to, čo pri peniazoch. Vojnový stav je extrémna situácia. A v takej situácii je v podstate jedno, či máte majetok v pozemkoch, zlate alebo peniazoch. O všetko môžeme prísť.
Zlato má možno malú výhodu voči akciám, dlhopisom, pozemkom alebo peniazom v tom, že ho vieme skryť a preniesť. A po vojne ho znova môžeme vymeniť za nové peniaze, ktoré vzniknú.
Históriu nemôžeme vymazať a budúcnosť nevieme predpovedať. Ale aj keby sme pripustili takéto scenáre, narazíme na niekoľko praktických problémov.
Praktické problémy zhabania zlata
1. Štát nevie, kde zlato je
Faktúra hovorí, že ste si zlato kúpili. Nehovorí, kde je dnes. Mince alebo tehličky nemajú na sebe čip a nedajú sa nájsť pomocou GPS. Mohli ste ich predať, darovať, preniesť alebo uložiť v zahraničí. Evidencia nákupu je dočasná — po piatich rokoch sa maže. Štát nemá register, kto čo dnes vlastní.
2. Zlato nie je nehnuteľnosť
Dom sa nedá schovať. Auto má evidenčné číslo. Zlato je iné — je prenosné a skryté v čase a priestore. Zlatá minca vyzerá rovnako u vás aj u vášho suseda. Neexistuje evidencia mincí alebo tehličiek.
3. India ukázala, čo sa stane
Keď štát zakáže zlato, nezničí dopyt po ňom. Vytvorí sa čierny trh. Väčšina zlata síce zmizne z oficiálneho systému, ale naďalej bude fungovať mimo systému.
4. Dnešné štáty zlato nepotrebujú
Ak chce vláda zvýšiť množstvo peňazí, nepotrebuje k tomu vaše tehličky. Robí to inak — bez vás.
Inými slovami: štát by najprv musel chcieť zlato ľuďom zobrať, potom by musel vedieť, kde je, a nakoniec by to musel politicky prežiť. Všetky tri podmienky súčasne — to je vysoká hra.
Takže: môže sa to zopakovať?
Radšej pripravený ako prekvapený.
Úprimná odpoveď je: nikdy nehovorte nikdy. História hovorí, že za dostatočného tlaku vlády robia veci, ktoré by im v pokojných časoch nikto neuveril.
Každý historický prípad zhabania alebo obmedzenia držby zlata sa odohral v systéme, keď boli peniaze naviazané na zlato — a práve ten systém bol dôvodom, prečo štát zlato potreboval. Tento systém dnes neexistuje.
Riziko ale nie je nulové. Je však oveľa nižšie, ako sa mnohým zdá — a oveľa menej pravdepodobné, ako naznačujú strašidelné príbehy na internete.
Ak raz štát začne brať ľuďom zlato, nebude to prvý príznak krízy. Bude to jeden z posledných.
Zlato si ľudia kupujú ako rezervu, ako poistku, ako časť majetku mimo bežného finančného systému. To je rozumný dôvod. A história — aj tá nepríjemná z roku 1933 — im v tom paradoxne dáva za pravdu: zlato prežilo každú krízu, každý zákaz aj každý pokus o kontrolu. Vždy si našlo cestu. A práve preto ho ľudia kupujú. Nie zo strachu, ale z rozumu.