Na ňom jasne stojí, že si ho môžete kedykoľvek vymeniť za tovar a zaplatiť ním. Je to viac než papier. Je to nárok na niečo reálne v obchode. Prídete do obchodu a na pokladni vám oznámia: Prepáčte, ale tieto poukazy už neplatia, nič za ne nedostanete. Berte to ako symbolickú zľavu, ktorú my uznáme, keď sa nám to bude hodiť.
Papier zostal rovnaký, iba sa zmenila podstata, ktorá mu dávala hodnotu. Presne toto sa stalo svetu v roku 1971, keď do dejín vošiel tzv. Nixonov šok. Nenastala žiadna vojna, žiadne náhle zrušenie peňazí, žiadne fronty pred bankami. Formálne sa „iba“ zmenili pravidlá. V skutočnosti to bola menová revolúcia, ktorá dodnes ovplyvňuje hodnotu našich úspor.
Brettonwoodsky systém: keď dolár znamenal zlato
Do roku 1971 fungoval svet peňazí úplne inak, než ho poznáme dnes. Po druhej svetovej vojne sa víťazné krajiny dohodli na systéme, ktorý sa nazýva Brettonwoodsky. Konal sa v meste Brettonwoods v 1944. Tento systém nahradil dovtedy používaný systém zlatého štandardu (v rôznych obmenách). Už v roku 1944 bolo Američanom jasné, že vojnu ekonomicky “vyhrali” a že po nej budú na špici. Samotná vojna síce ešte neskončila, ale USA už určovali pravidlá.
Dohoda z Brettonwoodu bola jednoduchá:
- americký dolár bol naviazaný na zlato v pevnom kurze 35 dolárov za jednu trojskú uncu,
- ostatné meny boli naviazané na dolár – mali pevne stanovený kurz voči USD,
- centrálne banky si mohli doláre, ktoré zarobili, vymeniť v USA za skutočné zlato.
Zlato bolo kotvou, okolo ktorej sa točil celý menový svet, a dolár bol jeho „zástupcom“ v medzinárodnom obchode. Po 2. svetovej vojne sme tu mali túto situáciu:
- USA neboli zasiahnuté vojnou, ekonomika frčala, takže USA mali apetít na nakupovanie takmer všetkého.
- Ostatné krajiny, hlavne Európa, boli zničené vojnou a chceli rýchlo naštartovať hospodárstvo a vyvážať do USA.
- Ak krajiny vyvážali do USA, dostávali za to doláre. Tieto doláre sa hromadili v centrálnych bankách v Európe. Tie ich menili s USA za zlato. Poslali doláre do USA a USA poslalo zlato.
Problémy v systéme: priveľa dolárov, primálo zlata
Postupne sa však začali objavovať problémy. Všetci chceli doláre, lebo iba tie boli zameniteľné za zlato. Aby mal svet dosť dolárov na obchod a rezervy, USA museli tlačiť a posielať do zahraničia stále nové a nové doláre. Dolár bol olejom pre stroj s názvom svetový obchod, a ak by USA zastavili tlačenie dolárov, motor by sa zadrhol. Robili to cez vojenské výdavky, cez pomoc iným krajinám, cez kupovanie tovaru. Výsledok bol ten, že:
- v obehu bolo čoraz viac dolárov – tlačenie stále nových a nových dolárov,
- zatiaľ čo zlata v amerických sejfoch bolo stále menej a menej, lebo ho všetci zamieňali doláre za zlato.
V nasledujúcom grafe vidíme, ako sa zvyšoval počet dolárov vo svete a ako zároveň klesalo množstvo zlata v bankových trezoroch v USA.
V 60. rokoch sa k tomu pridali ďalšie problémy a množstvo dolárov začalo rásť ešte rýchlejšie. Museli sa financovať:
- drahá vojna vo Vietname,
- rozsiahle sociálne programy doma a
- k tomu rastúca inflácia a nervozita na trhoch.
Ak je dopredu jasné, ako to dopadne
Určite ste už zažili, že ste natrafili v obchode na super zľavu na nejaký tovar, ktorý má bežne oveľa vyššiu cenu. Či to bola chyba alebo reklama obchodu, každý si chce kúpiť rýchlo viac kusov, lebo vie, že cena bude v budúcnosti oveľa vyššia.
V tomto príbehu bola inflácia veľmi dôležitá. Lebo inflácia – rast cien – bola takmer na všetkých tovaroch, iba na zlate nie. Cena zlata bola fixovaná a jeho cena nerástla vzhľadom na infláciu.
Viaceré európske krajiny prestávali veriť, že kurz 35 dolárov za uncu zlata je udržateľný. Je logické a všetci to videli, že ceny všetkého rastú, iba zlata nie. Jeho cena bola umelo držaná. A všetci zároveň tušili, že sa to dlhodobo nebude dať udržať. Preto začali ešte rýchlejšie meniť doláre za zlato, kým bol kurz 35 dolárov výhodný. Začalo to pripomínať situáciu, keď sa snažíte rukami držať pokrievku na hrnci, v ktorom už príliš vrie voda.
Tesne pred Nixonovým šokom sa napätie už dalo „vidieť v prístave“. Francúzsko roky menilo svoje doláre za zlato. Už počas 60. rokov tajne prevážalo svoje zlato z New Yorku, ktoré malo nakúpené (vymenené) za svoje doláre. V lete 1971 poslalo do New Yorku dokonca vojnovú loď, aby časť svojho zlata fyzicky odviezla z trezorov Fedu do Paríža. Krátko predtým dali rovnako Briti Američanom signál, že si chcú presunúť zlato z Fort Knox v hodnote približne 3 miliardy dolárov do New Yorku. A chceli si ho postupne presunúť do Británie.
Pre Washington to bol jasný odkaz: ak sa nič nezmení, začne „beh na zlato“ – zahraničné centrálne banky si začnú vo veľkom pýtať tehly namiesto dolárov. O niekoľko dní nato, 15. augusta 1971, Nixon tzv. zlaté okno (vymeniteľnosť dolára za zlato) jednoducho zavrel.
Fort Knox - nedobytná pevnosť a väzenie pre zlato
Fort Knox je najznámejší zlatý trezor na svete – oficiálne United States Bullion Depository. Stojí pri vojenskej základni v štáte Kentucky a dokončili ho v roku 1936. Američania chceli mať zlato hlboko vo vnútrozemí, ďalej od pobrežia a potenciálnych útokov. Hrubé múry z betónu a žuly, oceľové dvere a prísne strážený areál z neho urobili symbol „nedobytnej pevnosti“. Prvé vlaky so zlatom sem dorazili v roku 1937 a časť zásob pochádzala aj zo zlata spojencov počas vojny.
Dnes v ňom má USA uložených približne 4 175 ton zlata, teda asi polovicu všetkých oficiálnych amerických rezerv. Zvyšok leží vo Fed New York a ďalších trezoroch. Fort Knox sa na verejnosť prakticky neotvára, a aj to živí legendy: koluje množstvo konšpirácií, či je zlato naozaj ešte vo vnútri. Pre bežného človeka je tak Fort Knox skôr mýtom než reálnym miestom – betónovou ikonou éry, keď peniaze ešte znamenali zlato.
Nixonov šok: televízny večer, ktorý zmenil peniaze
V lete 1971 stál americký prezident Richard Nixon pred neľahkou voľbou. Zahraničné centrálne banky držali hory dolárov a mali právo vymeniť ich za zlato. Americké zásoby zlata však boli obmedzené. Doma cítil tlak voličov kvôli inflácii a nezamestnanosti.
V auguste 1971 sa so svojimi poradcami zavrel do Camp Davidu a 15. augusta večer predstúpil pred národ v televízii. V prejave oznámil tzv. Nixonov šok, ktorý mal tri kľúčové body:
Pozastavenie zameniteľnosti dolára za zlato – od tej chvíle si už žiadna centrálna banka nemohla prísť do USA vymeniť doláre za fyzické zlato.
Dočasné zmrazenie miezd a cien – snaha rýchlo zastaviť rast cien a upokojiť domácu verejnosť.
Dovozné clo na zahraničný tovar – ochrana amerického priemyslu a snaha zlepšiť obchodnú bilanciu.
Nixon svoj krok nazval dočasným opatrením, ale história ukázala, že nič nie je trvalejšie ako „dočasné riešenia“. Brettonwoodsky systém sa tým de facto zrútil. Krajiny sa ešte pokúsili o kompromis, upravili kurzy a na chvíľu sa snažili obnoviť pevnejší poriadok, no už to nefungovalo.
Do niekoľkých rokov prešiel svet na tzv. plávajúce menové kurzy, v ktorých hodnotu meny neurčuje zlato, ale trh a politika. Od roku 1973 tak žijeme vo svete fiat mien – peňazí, ktoré nie sú kryté komoditou, ale stoja na dôvere v štát a centrálnu banku.
Čo sa stalo so zlatom po roku 1971
Pre zlato mal rok 1971 dramatický význam. Kým predtým bola jeho cena „prikovaná“ k 35 dolárom za uncu, po uvoľnení sa mohla voľne pohybovať podľa ponuky a dopytu. Trh veľmi rýchlo ukázal, že si zlato cení vyššie, než ho oceňoval politický kompromis.
Sedemdesiate roky boli poznačené ropnými šokmi, vysokou infláciou, ekonomickou neistotou a stagfláciou. V takom prostredí sa investori aj obyčajní ľudia obracali k zlatu ako k útočisku. To, čo bolo dovtedy oficiálnou menovou kotvou, sa zmenilo na súkromnú poistku a investičné aktívum. Zlato však zo svetového finančného systému nezmizlo. Len zmenilo rolu.
Cena zlata sa do roku 1981 zvýšila o 2400% na 850 dolárov za 1 uncu. Po týchto divokých časoch prišli pokojné roky a cena sa upokojila a ustálila v rozmedzí 250 až 450 dolárov.
Mnohé centrálne banky ho dodnes držia ako súčasť svojich rezerv a v posledných rokoch ho viaceré opäť aktívne dokupujú. Už ho nesľubujú vymeniť za bankovky, ale v pozadí ho stále vnímajú ako poslednú poistku, keby sa dôvera v meny alebo v dlhopisy oslabila.
Podobne to vnímajú aj individuálni investori:
- zlato nie je konkurencia k eurám či dolárom na bežnú platbu,
- skôr „železná“ rezerva – kus majetku, ktorý nepredstavuje záväzok konkrétnej vlády,
- aktívum, ktoré prežilo už viacero menových režimov a politických experimentov.
Záver pre nás
Rok 1971 nás učí ešte jednu dôležitú vec: pravidlá hry sa môžu zmeniť veľmi rýchlo. Ešte deň pred Nixonovým prejavom platilo, že dolár je zameniteľný za zlato. O deň neskôr už nebol.
Z pohľadu bežného človeka sa síce nič dramatické nestalo – bankovky zostali rovnaké, platy chodili ďalej, obchody boli otvorené. V pozadí však prebehla revolúcia, ktorá dodnes ovplyvňuje hodnotu našich úspor.
Pre investora z toho vyplýva jednoduché ponaučenie:
- Nespoliehať sa len na jeden typ aktív. Tak ako štáty diverzifikujú rezervy medzi rôzne meny, dlhopisy a zlato, aj bežný človek môže rozumne rozdeliť majetok.
- Mať časť majetku v reálnych aktívach. Zlato síce nevypláca úrok, ale na rozdiel od papierových sľubov sa nedá „vytlačiť“ jedným politickým rozhodnutím.
- Sporiť do zlata sa dá aj priebežne. Pravidelné nákupy po menších sumách bývajú rozumnejšie, než čakať na „ideálnu“ cenu a snažiť sa trafiť dno trhu.
Keď sa dnes pozrieme na akýkoľvek dlhší graf ceny zlata, vidíme na ňom jeden zlomový bod: miesto, kde sa končí rovná čiara na úrovni 35 dolárov a začína reálny svet s výkyvmi, rastmi aj poklesmi. Ten zlom je rok 1971.
Deň, keď peniaze definitívne prestali byť zlatom – a keď sa zlato z peňazí stalo poistkou.
A práve preto má zmysel pri plánovaní vlastnej finančnej rezervy premýšľať nielen nad tým, koľko eur zarobíme, ale aj nad tým, v akej forme si časť z nich uchováme na dlhé roky dopredu.
Pikošky a legendy okolo roku 1971
1. Tajný víkend v Camp Davide
O odpojení dolára od zlata sa nerozhodovalo na veľkej konferencii, ale na trojdňovom uzavretom stretnutí v prezidentskom rezorte Camp David (13.–15. august 1971), kam si Nixon zobral len úzky okruh poradcov z ministerstva financií a Fedu.
2. Šok nebol len o zlate, ale aj o cenách a clách
V tom istom televíznom prejave, kde „zavrel zlaté okno“, Nixon zároveň oznámil 90-dňové zmrazenie miezd a cien a 10 % dovozné clo – kombinácia menového kroku a priameho zásahu do ekonomiky, aká dovtedy v USA nebola bežná.
3. Britské „posledné zlato“ tesne pred šokom
Len pár dní pred prejavom, 11. augusta 1971, Británia požiadala o výmenu dolárov za zlato v hodnote približne 3 miliardy dolárov, čo bol jeden z posledných veľkých pokusov „vybrať si“ americké zlato podľa pravidiel Bretton Woods.
4. Drzá veta ministra financií
V rovnakom období minister financií John Connally na stretnutí s európskymi partnermi preslávil vetu: „Dolár je naša mena, ale váš problém.“ – veľmi priamo tým naznačil, že USA budú dolár riadiť podľa svojich potrieb a zvyšok sveta sa bude musieť prispôsobiť.
5. Malá „delegácia do trezora“
V roku 1974 americké úrady zobrali pár kongresmanov a novinárov na krátku, silne kontrolovanú prehliadku Fort Knoxu, ukázali im časť zlatých tehiel a tým sa téma auditu v podstate uzavrela – pre mnohých to bolo skôr PR gesto než plnohodnotná kontrola.
6. Legenda: Zlato už takmer nebolo
Jedna populárna legenda hovorí, že Nixon musel zlaté okno zavrieť preto, že ak by spojenci poslali ďalšie požiadavky na výmenu dolárov za zlato, ukázalo by sa, že USA už nemajú dosť kovu na pokrytie svojich záväzkov. Je pravda, že zlaté rezervy v tom čase výrazne klesli a dolárov v obehu bolo oveľa viac než zlata, takže tlak bol reálny – ale predstava „takmer prázdneho trezora“ zostáva len neoverenou, hoci veľmi lákavou konšpiračnou historkou. Pridávam ju ako vtipné pripomenutie toho, že stále nie je dovolené urobiť nový audit zlatých zásob USA.
Upozornenie: Video alebo článok nie je finančnou radou alebo odporúčaním. Je to náš názor na veci okolo nás. Náš názor na peniaze, banky, zlato, akcie a iné finančné témy je výsledkom dlhodobého vzdelania a skúsenosti, ale nie sme najmúdrejší na svete a nepoznáme budúcnosť. Preto prosíme použite pri každej informácií alebo názore, ktoré získate z médií, zdravý sedliacky rozum a zvážte, či sú tieto informácie vhodné pre vás. Ak si nie ste istí, poraďte sa s viacerými odborníkmi z rôznych oblastí financií, rovnako sú naši zamestnanci v pre poradenstvo k dispozícií pre vás.
Každé investovanie alebo nákup investičného zlata a striebra je rizikové a ceny zlata a striebra môžu aj klesať. Aj keď nákup investičného zlata a striebra by nemala byť v prvom rade investícia za účelom zisku.